PÔSTNE ZASTAVENIA S PIOTROM ROSTWOROWSKYM

KAŽDODENNÉ POVINNOSTI

            Nech si vydatá žena a matka detí nepredstavuje, že bude žiť spiritualitu rehoľníčky. Výsledkom by bol jedine konflikt so skutočnosťou, a v takomto konflikte ešte nikto nevyhral. Zdalo by sa jej, že „žije“ len v niekoľko málo chvíľach, kedy sa jej podarí od všetkého utiecť. A to, čo je jej reálnym, každodenným životom, by pre ňu bolo len bezduchou, ubíjajúcou lopotou. Pokiaľ v sebe neuskutoční vnútornú premenu a nezačne žiť tým, čo z Božej vôle naozaj napĺňa jej existenciu, vzprieči sa, zahorkne, a bude z nej utrápený človek, ktorý nerozumie zmyslu svojho života. Je to niečo podobné, ako keby chorý celý život čakal na úlohy, ktoré mu choroba nedovoľuje konať. Je nutné, aby matka rodiny stála čelom k rodine a chorý čelom k svojej chorobe – a vtedy stretnú Krista.

KRÍŽ

            V kríži nie je najdôležitejšie utrpenie, ale naplnenie Božej vôle až do konca. Kristus v Getsemanskej záhrade neprosil Otca o bolesť. Naopak, prosil o to, aby ho minula, ak je to možné. My, kresťania, by sme takisto mali byť nastavení nie na utrpenie, ale na naplnenie Božej vôle do konca. Aj skrze bolesť, ak je to nutné.

TRPEZLIVOSŤ

            Boh trpezlivo čaká na človeka, predlžuje jeho dni, aby sa hlbšie a plnšie obracal k nemu. Ak človek bude pamätať na to, koľko trpezlivosti mu preukazuje Boh, ako čaká na jeho rozhodnutie, ako znáša jeho polovičatosť. Pochopí pri tom, s akou trpezlivosťou má on pozerať na svojich blížnych.

            Je potrebné dávať veľký pozor na netrpezlivé riešenia, unáhlené rozhodnutia, ktoré človeka mrzačia. Keby sme chceli z netrpezlivosti rozvinúť púčik ruže a rozťahovali jeho lupienky, zvädne. Dozrievanie potrebuje čas. Aj život má svoj čas. A nadprirodzený život je tiež životom a musí mať svoj čas, aby dozrel.

ČAS NA MODLITBU

            Na modlitbu je treba mať čas. Je to úplne základná potreba našej duše. Nikto nepoprie, že telo potrebuje výživu. Každý vodič, aj keby sa veľmi ponáhľal, nájde si čas, aby sa zastavil načerpať benzín. Vie, že inak by jeho cesta skoro skončila. Len keď ide o dušu, prestávame rozumieť tým najjednoduchším veciam.

PÚŠT

            V dejinách vyvoleného národa hrala púšť významnú úlohu. Bola miestom očistenia, obnovy a uzavretia zmluvy s Bohom. Ľud prechádzal púšťou, aby došiel do Zasľúbenej krajiny. Proroci boli ľuďmi púšte, Kristus po svojom krste prebýval v púšti a bol tam pokúšaný, na púšti bol svätý Pavol i veľkí učitelia cirkvi.

            Každý z nás potrebujeme púšť. Vo väčšej či menšej miere potrebujeme vo svojom živote samotu. Veľmi vás prosím, aby ste sa zamysleli nad tým, či sú vo vašom živote také okamihy, počas ktorých sa smiem obnovovať v Bohu, kedy môžem každodennú skutočnosť, v ktorej žijem, uzrieť v iných rozmeroch. Pokiaľ sa nám to nepodarí v každodennom rytme života, pretože naše dni sú preplnené, snažme sa aspoň v priebehu týždňa nájsť si jedno popoludnie, pol dňa, kedy by sme mohli byť sami, venovať sa rozjímaniu, sústrediť sa, pomodliť sa a premyslieť, čo naozaj potrebujeme. Pre náš život je to dôležité a myslím, že každý – pri troche dobrej vôle – podobný čas si pre seba môže nájsť a určite to nebude ľutovať.

SPYTOVANIE SVEDOMIA

            Keď si spytuješ svedomie, pamätaj, že to nie je zoznam položiek, nejde o inventúru. Nie je nutné zaregistrovať všetko. Spytovanie svedomia by zo svojej podstaty malo byť výberové. (Samozrejme, ťažké hriechy, ak ich máme, je nutné vyznať. Ale v spôsobe spytovania svedomia by sme mali rešpektovať štruktúru duchovného života.)

            Duchovný život je život s Bohom. Boh v živote človeka pôsobí skrze svoju milosť a milosť v duši je podobná vlne, narážajúcej na prekážky, ktoré v duši sú. Pri týchto „úderoch“ nám ukazuje oné miesta, na ktorých sa stretáva s odporom. A práve toto sú miesta, na ktoré by sme mali pri pravidelnom spytovaní svedomia mieriť, práve toto sú prekážky, ktoré je potrebné odstrániť, aby Božia milosť mohla „ísť“ ďalej. Potrebujeme zahliadnuť, čo od nás chce Boh. Lebo práve poznanie Božej vôle je najlepším výsledkom spytovania svedomia.

            Nemá zmysel strácať sa v rôznych hriechoch, ktorých si – samozrejme – učinil dosť a dosť. Svoje duchovné úsilie by si nemal rozptyľovať do mnohých drobných záležitostí. To nie je k ničomu dobré. Mal by si sa snažiť sám v sebe zahliadnuť pôsobenie milosti.

VENUJ ČAS

            Málokto dostáva mimoriadnu milosť mučeníctva za blížneho, tak ako napríklad Maximilián Kolbe. Ale každý z nás môže dávať bratom svoj život po kúskoch, keď im nezištne venuje svoj čas, napriek tomu, že to nie je jeho povinnosť.

BOŽIA LÁSKA

            Božia láska nečaká, kým sa ľudia zmenia, aby potom milovala. Už ich miluje a prináša na zem premieňajúcu silu Božej dobroty, v lúčoch ktorej sa ľudia stávajú lepšími. Dokonca aj zo skazených ľudí dokáže vydobyť neskazenú hĺbku a im samotným dať poznať, že nie sú takí zlí, ako sa im možno zdá alebo ako o nich hovoria iní ľudia. Tak sa ich srdce napĺňa nádejou, vďaka ktorej sa stávajú lepší, obnovuje sa v nich úcta k sebe samým a viera vo vlastné možnosti.

O PRAVEJ RADOSTI

            Je potrebné viac sa tešiť z Boha ako si robiť hlavu zo samého seba. Náš kresťanský život je totiž radosťou, ale nie zo seba samého. Kto by chcel hľadať radosť sám v sebe, ten ju nenájde.

CESTA UTRPENIA

            Kristus ťa zaviedol na cestu utrpenia. Cítiš, že trpieť nevieš. Ani ja to neviem, ale to nie je to najdôležitejšie. Najdôležitejšie je, aby si bol vždy s ním. Potom naša slabosť nie je hrozná. Kresťan musí vedieť prijať svoju úplnú bezradnosť a príliš sa netrápiť, pretože má Boha Všemohúceho.

DISCIPLÍNA SLOVA

            Svätý apoštol Jakub hovorí, že disciplína slova je veľmi náročnou záležitosťou, že žiadny človek nedokáže kontrolovať svoj jazyk. Pritom nejde o to, aby človek nehovoril, ale aby hovoril to, čo je potrebné, ako je potrebné a koľko je potrebné.

            Jazyk je príčinou mnohých hriechov. Človek zriedkakedy ľutuje, že niečo nepovedal, ale často ľutuje, že povedal priveľa, že nehovoril, ako mal. Často ľutujeme, že sme jazyk pustili „na špacír“, nie že sme ho držali za zubami.

            Mlčanie je veľkou milosťou a zdržanlivosť od hriechov jazyka človeka prehlbuje. Obohacuje ľudské vnútro, rozvíja citlivosť svedomia, priestor pre žasnutie. Človek sa totiž pri hovorení vyprázdňuje a stáva sa plytkým. Vidíme to aj v praktickom živote. Prázdny hrniec duní, ale plný je tichý. Človek plný vo vnútri sa nebude vylievať von. Naopak, keď má v duši prázdno, začne byť hlučný.

VY STE SVETLO SVETA

            Žijeme uprostred sveta plného zúfalstva, sveta, ktorý úporne hľadá cestu, ktorý tápe a je unavený. V ktorom je nepokoj, pochybnosti, blúdenie. Musíme mať veľké srdce pre biedu tohto sveta, v ktorom žijeme aj my. Ale nemôžeme sa mu pripodobňovať. Musíme vedieť, a to dobre vedieť, pretože svet potrebuje vedieť, že my vieme. Potrebuje istotu našej viery, istotu, že my poznáme Krista.

KORENE VIERY

            Ja osobne verím už od detských rokov. Nepoznal som apologetické problémy. Začal som ich študovať až vo svojich dvadsiatich piatich rokoch. Zdá sa mi – pokiaľ si dobre pamätám – že ono štúdium vo mne vieru neposilnilo, pretože jej korene boli niekde inde. Prežil som ale veľa radosti, keď som poznával, o koľké pevné a racionálne základy sa opierame. Pre katolíka je veľkou radosťou, keď si uvedomuje, že jeho viera je rozumná, podložená, a to nielen vzhľadom k Bohu a k vlastnému svedomiu, ale vzhľadom k celému ľudstvu.

DEJINY ŽIVOTA

            Dejiny nášho života nespočívajú v tom, čo sme robili – že sme najskôr boli tam a potom tam, že sme mali takú a potom takú prácu a názory, čo sme študovali a čo vieme. Dejiny nášho života sú dejinami našej duše. Dôležité je, ako On, Boh, stál na našej ceste, ako sme ho poznali a kedy sme išli s ním.

ČAS PRE BOHA

            Nájsť si čas na modlitbu musíme nielen preto, lebo ho nutne potrebujeme, ale aj preto, lebo Boh má na tento čas právo. Človek zo svojej prirodzenosti je ctiteľom Boha a mal by sa stávať jeho „znalcom“. Musí však na to mať čas. Môžeme sa modliť cestou do práce alebo pri práci, môžeme sa modliť v autobuse alebo vo vlaku. Ale to nestačí. Pretože to nie je čas celkom venovaný Bohu. Užívame ho k našim vlastným cieľom a nie výlučne pre Boha.

SAMOTA S BOHOM

            Prvé prikázanie je prikázaním lásky k Bohu. V tom človek nachádza vždy kúsok samoty s Bohom. Ako hovorí Ježiš v evanjeliu: „Keď sa modlíš, vojdi do svojej komôrky a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ Pamätaj, že nech budeš v akejkoľvek spoločnosti ľudí, svoje utrpenie budeš musieť znášať sám. Spolu s Kristom. Sám budeš chorý, sám budeš umierať, sám sa budeš musieť zodpovedať zo svojich skutkov. Na samotu s Bohom je potrebné si zvykať. Treba ju vytvárať sám v sebe.

SLOBODA

            Poznáte trolejbus. Aj človek musí byť „trolejbusom“. Električka ide po koľajniciach, nemá nijakú „slobodu“. Auto má úplnú „slobodu“ a trolejbus má „slobodu“ v rámci kontaktu. Nesmie stratiť kontakt, inak príde o všetku energiu, svetlo zhasne a voz sa zastaví.

            Aj človek má slobodu, ale musí si dávať pozor, aby neprerušil kontakt s Bohom. Aby sa nevydal na také cesty slobody, ktoré ho urobia od Boha nezávislým. Keď je koreň rastliny vytrhnutý zo životodarnej hĺbky, uschne. Ježiš povedal: „Ostaňte vo mne!“ Hovorí o vnútornom živote. Vnútorný život znamená prispôsobovať sa v zmysle „dolaďovať sa“ podľa Ducha, ktorý je nepreniknuteľný a nekonečný. Preto musí v človeku tkvieť istá pružnosť, istá pripravenosť, poddajnosť. Inak totiž, ak bude zatvrdnutý, nepodarí sa mu doladiť, neporozumie si so svojím Sprievodcom. Pamätajme, že v každom z nás je ohromný poklad  a jedine spolupráca s Bohom nám nedovolí, aby sme ten poklad premárnili.

KRESŤANSKÁ NEDEĽA

            Nedeľa – a dnes je potrebné zvlášť to zdôrazňovať - je dňom Božej slávy. Dňom svetla, dňom Božej myšlienky, dňom kontemplácie. Cieľom nedele je, aby sa človek, počas celého pracovného týždňa skláňaný k zemi vzchopil, napriamil smerom k Otcovi a pocítil, že je slobodným Božím dieťaťom. Zachovávanie nedele je podmienkou zachovania si svojho smerovania k Bohu. Nad sekularizáciou sveta (presadzovaním svetského pred cirkevným, zosvetštením) zvíťazíme natoľko, nakoľko nebude sekularizovaná naša nedeľa. Keď bude len dňom odpočinku, zábavy, výletov apod., nebude dňom Pána a jej duchovné vyprázdnenie bude zákonité. Dobre prežitá nedeľa dáva duchovnú silu aj pre najnáročnejší pracovný týždeň.

OSLAVUJ BOHA V ŽIVOTE I V SMRTI

            Nechaj bokom všetky starosti a ťažkosti spojené s tým, čo máš na zemi rád. Všetko daj Bohu. On sa postará. Obnov si krstné sľuby, spoj sa s obetou oltára a veľmi silne sa drž Krista, aby si oslávil Boha – či už v živote alebo v smrti.

            Veď svojho ducha vyrovnane k nemu. Nech tvoja duša skrúšená, ale pokojná, dôverujúca a vďačná hľadí smerom k veľkej ceste do náručia Toho, ktorý je jej počiatkom a prameňom, z ktorého vzišla. Nech si pokojne zvyká na túto myšlienku. Všetko, čo musíš niesť, zlož Bohu ako ďakovnú a prosebnú obetu a ostaň vnútorne slobodný a v hlbokom pokoji, pripravený predstúpiť pred jeho tvár i pripravený ešte tu ostať.

BOH SA STAL ČLOVEKOM

            Boh hľadal človeka tak, že sa sám stal človekom. Zdieľal jeho osud, dokonca šiel ešte ďalej, pretože ľudia sa bežne nerodia v jasliach a neumierajú na šibenici, za mestom. Ani ty nemôžeš ísť k ľuďom zhora, musíš zísť. Nemôžeš činiť dobro na diaľku, musíš prísť, musíš prijať človeka, pokiaľ chceš, aby tvoja láska bola Kristova.